Kids and Heroes
SumoBoss, Slovák v Japonsku: Narodeniny cisára neoslavujeme, ale štátny sviatok padne dobre
Martin Hades 18/01/2016 Rozhovory

Na Slovensku hral v pankových kapelách, vydával fanzin, robil videá. To posledné mu ostalo dodnes. Ako cudzinec trvalo žijúci v Japonsku nás cez svoj YouTube kanál krátkymi videami zoznamuje s touto zaujímavou, vzdialenou a stále nie vždy správne chápanou kultúrou. S jej zvykmi, ľuďmi, jedlom, hudbou, zaujímavosťami. SumoBoss.

 

Čo a kto si bol na Slovensku?

254520_112960792127361_302412_nNa Slovensku nežijem od roku 2005. Predtým, ako som odišiel, som bol študent, študoval som multimédiá. Niektorí ľudia si ma môžu ešte pamätať z prvej zostavy kapely Beton, tiež z časáku Just Do It! Yourself, alebo Just D.I.Y. ako to potom väčšina ľudí volala. Inak ten názov, čo asi moc ľudí nevie, bol pôvodne zo sloganu Nike – „Just Do It!“, ktorý bol v tej dobe všade a cez ktorý som potom prelepoval „Yourself“. Predtým som ale robil aj iné ziny, jeden z nich existuje dodnes a je to jeden z mála (alebo jediný?) „papierových“ zinov na Slovensku – PxExCHx. Založili sme ho s Tomášom (teraz v Alea Iacta Est) niekedy v roku 1999 tuším. Posledné roky ale všetko okolo toho zinu ťahá Tomáš a ďalší ľudia, ja iba občas prispievam.

Jedno z čísel JDIY si tuším dával tlačiť cez Pištu z ČADu a tlačiar, ktorý to dostal na starosti, chcel zrejme ušetriť na materiále. Nasvietil to zmenšené. Tento mikroskopický zine je pravdepodobne svetový unikát a jedna generácia pankáčov má dojebaný zrak z toho, že sa snažili čítať rozhovory z poštovej známky. Má dnes ešte papier zmysel? Noviny si nekupujem už roky, zo zinov snáď iba Hlubokú Orbu, lebo je to artefakt, kronika nejakého obdobia v panku. Na webe je všetko aktuálne. No sledujem, že sa neviem sústrediť ani na články, ktoré sú rozsahom zlomkom tých, čo čítam z papiera.

Hehehe, no Pišta nás všemožne podporoval a nielen s JDIY, za čo som mu vďačný. Myslím že sa každé číslo tlačilo niekde inde, nejaké sa tlačilo aj cez Pištu. Zo všetkých JDIY mám odložené iba toto mikroskopické vydanie a minule som naň narazil v skrini. Čudoval som sa ako to mohol niekto prečítať.

Či má papier ešte zmysel? Ten záchodový si myslím že určite má. Lepšie ako noviny alebo letáky. Jeden náš spoločný známy by vedel rozprávať. Nebudem tu ale machrovať, chápem že myslíš papier ako médium na šírenie informácií. Môžem akurát hovoriť za seba. Čítam aj v elektronickej podobe a aj klasické papierové knihy alebo časáky. Noviny som si nikdy nekupoval. Hluboká Orba by mohla byť práve príkladom kde má význam tá papierová forma. Okrem informácií v nej, je aj vizuálne zaujímavo spracovaná. Tým na človeka vplýva nielen slovom ale aj grafikou. Pre mňa je čítanie v papierovej forme väčším relaxom ako v elektronickej. Na druhej strane zase elektronické médiá majú veľa výhod a posledné roky takto čítam častejšie ako z papiera. Informácie sa týmto spôsobom môžu dostať k ľuďom na celej planéte okamžite ako sú zverejnené a za minimálne náklady. Pravdepodobne sa takto aj ušetrí aj nejaký ten strom, aj keď výroba počítačov a sietí má tiež svoj vplyv na životné prostredie. Pre mňa momentálne je veľmi silným fucktorom to, že bývam s rodinou v malom, na slovenské pomery až miniatúrnom byte, kde už ďalšiu skriňu s knihami nedostanem a tá čo mám, je už plná. Tým, že robím na kompe a trávim za ním veľa času, často si počas toho nechám prehliadačom prečítať nejakú stránku alebo PDF.

Tiež keď niečo píšem a potrebujem si overiť alebo vyhladať nejaké info, search v elektronickej podobe je neporovnateľne rýchlejší ako sa prehŕňať v stovkách zinov alebo kníh. Keď som začal robiť svoj prvý zin, ktorý sa volal D’emental, písal som jednotlivé strany na stroji a potom z nich vystrihával bloky textu a lepil na pozadie z koláže fotiek a nadpisov z novín. Počítač som doma nemal, mal som zato nožnice a Drago. Bola to síce sranda, ale spraviť takto jedno číslo trvalo večnosť. Bolo to ešte v storočí mydlenia známok. Otázky na rozhovory som písal ručne alebo strojom a potom posielal poštou. Odpovede prišli zase poštou a väčšinou písané rukou. Potom som to prepisoval zase na stroji. Niektoré odpovede som ani nevedel prečítať a musel som si vymýšľať. Dnes v storočí internetu je to oveľa jednoduchšie a rýchlejšie.

Odsťahoval si sa do Japonska. Za presunom cez pol planéty musí byť žena. Ako sa to zomlelo? Popíš svoj prerod na 外人 – gaijin-a, cudzinca v Japonsku.

Hej, skončil som nakoniec v Japonsku, nikdy by som si to predtým ale nemyslel. V 2005tom som odišiel do Austrálie, mám tam príbuzných u ktorých som býval. V Melbourne som sa stretol s Japonkou s ktorou sme si nakoniec ešte aj s partiou ďalších Japoncov prenajali byt. Pokiaľ sme zrovna neboli v robote, robili sme každú chvílu nejaký žúr. Pilo sa a jedlo vždy niečo, podľa toho kto prišiel. S Japoncami sme jedli Okonomiyaki a Chicken Teriyaki a pili Asahi, Kórejci uvarili Tteokbokki, Thajci zase Tom Yum, Česi varili Sviečkovú na smotane a pili sme Becherovku, s Rusmi sme hlavne iba pili, Izraelci zase robili Pita a Zatar Bread. Vtedy ma začali zaujímať rôzne iné kultúry, hlavne Japonská. Kúpil som si aj knihy Japončiny. Neskôr sme sa presťahovali do Sydney. V 2007mom sme odišli do Londýna a v 2008 sme sa zobrali. Plán bol žiť v Prahe, ale nevyšlo to. Moja wifey povedala, že sa chce vrátiť do Japonska. Tak som povedal, že to skúsim a už som tu ostal.

sumoboss-family

Čo na to vaše rodiny? Predpokladám, že tá jej sa nakoniec tešila, že majú dcéru doma. A ako prijímajú Japonci Európana za člena famílie?

Tak jasné, keď sme boli v Prahe, bolo to pre mňa lepšie v tomto ohľade, mal som to domov blízko. Tiež v Prahe som mal veľa známych. Don Cosmic (FMP), s ktorým sme aj voľakedy spolu hrávali, Viktor z Levíc, Slávek (Mörkhimmel), Maťko (ex-Beton) s ktorým som tiež hrával a aj pracoval a určite kopec ľudí na ktorých si zrovna nespomeniem.

Keď sme sa presťahovali do Japonska, tak sa zase pre zmenu tešila jej rodina. To je tá nevýhoda medzinárodných vzťahov, vždy minimálne jeden z nás je cudzinec. So svokrovcami vychádzam dobre, berú to v pohode. So svokrom aj spolu robím v záhrade, takže s ním som často. Inak švagor je spevák v ska/punkových Animals (アニマルズ), jeho stretávam tiež, bývame od seba asi 200 metrov.

Sledoval si aj v Austrálii, čo sa deje v miestnom panku? Alebo si iba mukloval a jedol a slopal?

V Melbourne som bol na pár koncertoch a sledoval som docela miestnu scénu. Je tam klub Arthouse, kde sa robia pravidelne koncerty a dá sa tam aj prespať. Bolo tam aj nahrávacie štúdio tuším. Miestne kapely napr: krasty Schifosi, Abc Weapons, Pisschrist, alebo grindy Agents Of Abhorrence, Undinism, The Kill s ktorými som bol najviac v kontakte.

V Sydney som to sledoval menej, ale chodil som na koncerty občas s Ferisom (sXe z BA, ktorý tam žije), bol som v kontakte tiež s Rusom ktorý robil Sharapov Sound System Records. Plánoval dať dokopy aj kapelu, ale nevyšlo to.

Keď som bol v Tokiu, nestihol som bohužiaľ nijaký koncert. Ako tam akcie prebiehajú? Na koľkých metroch štvorcových sa poguje? Odchádzajú zveriči po konci sporiadane na nočné metro?

Zhodou okolností som sa dnes ráno vrátil z Tokia z koncertu. Ale inak moc často na koncerty všeobecne nechodím a na punkové chodím menej ako na ska/reggae akcie, takže som ich v Japonsku až tak veľa neabsolvoval.
Koncerty sa tu začínajú a končia väčšinou dosť skoro, všetky akcie na ktorých som bol netrvali dlhšie ako do 10tej.
Nejaké extrémne malé priestory v ktorých by sa hralo som ja nezažil. Tým ako je ale Japonsko kompaktná krajina, tipoval by som, že určite je dosť miest s tak malým priestorom na pogovanie, že sa hustotou ľudí v ňom nedá ani hýbať.

Japonci celkovo radi dodržujú pravidlá a poznačilo to aj ich pank si myslím. Stretol som tu aj veľa extrémnych ľudí, ale keď to spriemerujem, prídu mi takí poslušnejší. Príde mi to ako aj keby boli extrémni vždy iba vrámci nejakých medzí, ale to je iba môj osobný názor.

12314568_523955524450174_6119336866177417155_o

Všimol som si tiež, že mnohé z obsahu „Západnej“ kultúry, čo prevezmú, sa stratí niekde v preklade. Že satanizmus Kawakamiho z Disclose bola skôr estetická kategória. Neviem si predstaviť, že Japonec má tak intenzívny odpor ku kresťanstvu – k viere v ktorej nevyrastal. A tým, že spoločnosť je tam dosť fixovaná na tradície, stačí „šokovať“ formou. Extrémna hudba alebo výzor je dostatočný prejav vzdoru aj bez hlbšieho pochopenia obsahu, toho čo je „za tým“. Súhlasíš, alebo som kultúrny ignorant? A aký bol koncert slovákov Sedem Minút Strachu v Tokiu?

Áno, máš pravdu. V Japonsku je veľa západných alebo celkovo cudzích vecí braných inak alebo prispôsobených na ich obraz. Raz mi to povedal aj jeden známy, Japonec. Niečo v zmysle, že my Japonci si veľmi rýchlo prisvojíme veci z cudziny, bez hanby ich okopírujeme a hneď ich aj veľmi rýchlo vylepšíme na svoj obraz. Po druhej svetovej vojne Japonci chodili aj do Československa sa učiť technológiám, kopírovali súčiastky vozidiel a šelibársjakých strojov. Keď si to porovnám, kde sú technologicky teraz… Svoje písmo prevzali z Číny a tiež ho „vylepšili“ podľa svojho. To isté sa dá povedať o jedle a veľa iných vecí.

Syndróm Lost in translation je určite aj kvôli jazykovej bariére prítomný na oboch stranách barikády. Japonci často nepochopia západné veci a vykladajú si to ináč. Mne sa páčia výrazy ako „delivery health“, čo je v podstate prostitútka na zavolanie alebo „service“, čím často myslia že je niečo zadarmo. Tam kde bývam, keď kaviareň má napísané v ponuke „morning service“, znamená to, že keď si ráno objednáš kávu, dostaneš k nej toast a vajce zadarmo. Logické, ne?

Na druhej strane zase na Slovensku sa často čudujem nad bludami „expertov“ na Japonské čaje, jedlá a kultúru…
Kawakamiho som osobne nikdy nestretol a teraz už sa mi to nepodarí, takže jeho satanizmus komentovať nemôžem. Japonci berú náboženstvo ináč, ako sa berie v majoritne kresťanských krajinách.

So šokovaním formou súhlasím, myslím že si to dobre vystihol. Nechcem aby to vyznelo, že som lepší a snažím sa moralizovať. Vôbec nie a práve naopak. Žijem si podľa svojich pravidiel a nie punkového alebo iného manuálu…
Každopádne keď to porovnám so slovenskou hc/punk scénou spred 10, 15, nebodaj dokonca 20 rokov, weekend punk je v Japonsku veľmi populárnym hobby. Samozrejme sú aj ľudia, ktorí idú do hĺbky.

Inak neviem, či vôbec keď si ocvokovaný a máš napríklad číro, by niekoho v Japonsku ešte dnes šokovalo. Na vidieku možno. V Tokiu by si asi len pomysleli že si len ďalší „cosplayer“. Skôr by ich šokovalo, keby si sa neumýval a smrdel alebo nechodil načas do práce. Koncert 7MS bol super, bol som s nimi a Deche-Charge celý deň v Tokiu, jedli sme japonské špeciality a dokonca nás neminula ani purikura v Harajuku. Všetko som to natáčal, takže bude to k videniu. Video z koncertu som už uploadol na YT a ďalšie budem pridávať postupne, keď ich zeditujem…

Prechádzka po Harajuku je zážitok, akoby si bol vo filme Blade Runner (ale na rozdiel dystopie Ridleyho Scotta je všade čisto a upratané), a navyše ešte niekde na inej planéte. Kontrast medzi tými preplnenými uličkami so šialene doobliekanými mimozemšťanmi (čiťateľom odporúčam googliť obrázky) a pokojným a krásnym parkom okolo chrámu Meiji Jingu o pár metrov ďalej je neuveriteľný. Zvykol si si už za tie roky na rýchle striedanie silných vnemov, alebo si z toho stále trochu „mimo“?

Hehe, no to je… Včera mi Rado KAZ hovoril zrovna na jednej ulici, ako je tam pekne čisto. Mne to zase až tak čisté nepripadalo. Takže na to, že je všade čisto som si už asi zvykol. Na oblečenie cosplayerov v Harajuku som si asi nezvykol, prišli mi úplne z inej dimenzie ako tí u nás. Inak moja suseda chodí doma v slúžkovskom kostýme a má ružové auto s asi 20timi Hello Kitty plyšákmi vo vnútri. To len tak na margo silných vnemov. Na Meiji Jingu sa mi páči práve ten pokoj v kontraste s vedľajším hlučným Harsh-a-juku. Nedávno sa mi vrámci jednej akcie podarilo dostať aj do častí Meiji Jingu, ktoré sú neprístupné verejnosti a bolo to veľmi zaujímavé. V Tokiu nestačí ani týždeň aby človek prešiel všetky „atrakcie“. Na Tokio som si ešte nezvykol. Nagoya je o dosť menej rušná, pripadal som si včera ako sedlák v Bratislave.

Neviem, jak často chodíš na Slovensko. Ak málo, tak to bude silný šok. Ja som bol v Japonsku necelé dva týždne a Slovensko mi potom pripadalo celé zajebané a ľudia vkuse nasratí. Japonci sú akoby zmierení s tým, čo sa okolo nich deje. V kľude. Aj predavač v stojeňáku (ekvivalent našich „Všetko za euro“ obchodov, ale veľmi rozšírený) je spokojný, usmiaty a rád, že ti môže pomôcť. U nás ti oserú chrbát hneď jak sa otočíš. Policajti sú extrémne slušní, keď ti vysvetľujú, že úplnej blízkosti Cisárskeho paláca sa nesmie behať. Tu si každý myslí, že všetkému rozumie lepšie než jeho šéf, že klienti existujú len preto, aby mu jebali nervy a samozrejme že je strašne zle zaplatený vzhľadom na to, že ovláda všetko a to ešte tak, že dokonale. Aké sú najčastejšie mylné predstavy Európanov o Japoncoch a Japonsku? A naopak?

Na Japonsku ma práve najviach fascinujú tí ľudia. Jednou z týchto vlastností je určite aj ten ich optimizmus, ktorý spomínaš. Pamätám si ako v 2011tom, po tom ako tsunami zničila mesto, jeho 70ročný obyvateľ, namiesto fňukania a sťažovania si, to odhodlane komentoval slovami: Keď som bol chlapec, tsunami nám zrovnala so zemou celé mesto a spoločnými silami sme ho znovu postavili a teraz to urobíme tiež.

Alebo tiež v 2011tom ma fascinovalo, keď ľudia odchádzali z tamojších miest kvôli výbuchu v jadrovej elektrárni Fukušima 1, pri čom vznikli obrovské rady na pumpách na benzín, kde sa čakalo aj niekoľko hodín. Namiesto predbiehania sa a paniky trpezlilvo čakali, kým na nich príde rad a ešte si navzájom aj pomáhali. Tým čo nemali, dávali jedlo alebo prikrývky. Bolo to práve počas tejto živelnej pohromy, keď som si povedal, že medzi takýmito ľuďmi chcem žiť.

Japonci často na rozdiel od „západnej“ civilizácie v prvom rade nemyslia na seba, ale na druhých. Sú schopní obetovať pre nich svoje pohodlie, zdravie alebo v extrémnom prípade aj život. Ja ale nie som Japonec a myslím si, že je najlepšie nájsť v tomto rovnováhu. Medzi záujmami svojimi a iných. Na Slovensku a v niektorých okolitých krajinách mám ale tiež pocit, že sa ľudia príliš často zaoberajú vecami ako vlastné ego, škodoradosť alebo závisť. Podľa toho, čo má človek v hlave, aj potom vyzerá jeho každodenná realita. Japonci sa skôr snažia nájsť východisko z každej situácie. Aj keď niekedy môže vyzerať neriešiteľná. Neobťažujú druhých sťažovaním si a fňukaním.

Najčastejšie mylné predstavy o Japoncoch s ktorými sa stretávam:

Japonci jedia stále sushi.
Dávajú si paličky na jedenie do vlasov.
Japonci sú tvrdí a bezcitní.
Zdravia sa tak že vo výške svojej hrude spoja dlane. (póza typu modlivka)
Nosia stále kimono.
Všetci Japonci ovládajú bojové umenia.

Opačne:

Cudzinci nedokážu zjesť japonské jedlá.
Každý z Európy má prehľad o vážnej hudbe a ovláda nejaký hudobný nástroj.
Cudzinci sú dobrí vo futbale.
Cudinci sú vysokí a silní.
Jedia stále fast food.
Cudzinci nevedia po Japonsky ani keď tu žijú veľa rokov. Neveril by si ako vytáča niektorých cudzincov v Japonsku, keď oslovia Japonca po Japonsky a on odpovedá po Anglicky.

1077618_10151719880181738_2055584012_oMôže sa ti v Japonsku stať, že ani nezistíš, že ťa ľudia nemajú radi? Že všadeprítomná slušnosť vyrobí vzťahy „cez igelit“? Že radšej, než by povedali niečo nepríjemné, by sa hodili pod idúce metro? Samozrejme, že preháňam. Ale neistotu, či som s niekým kamoš, alebo je len príliš ohľaduplný, aby ma poslal do piči, som cítil.

Keď si dostatočne blbý, tak sa ti to stať môže, hehe. Toto je jedna z vecí, ktoré mi na nich vadia. Veľa vecí sa nepovie ale iba naznačí. Treba čítať medzi riadkami. Neplatí to ale u všetkých, napríklad ľudia z Osaky sú dosť otvorení a hovoria často veci na rovinu. Moja žena, to je až extrém na to že je Japonka. Čo si myslí, to povie. Dokonca aj na návšteve keď jej nechutí jedlo, bez problémov im to hneď oznámi, haha. To rozhodí kdekoho aj na Slovensku.
Ale inak aby som to vysvetlil ako to je – keď si tu prechodne, správajú sa k tebe ako k hosťovi. Takže veľa vecí neriešia a pokiaľ ich niečim nevytočíš, tak sú k tebe samý med. Povieš arigato a vychvaľujú, ako perfektne hovoríš Japonsky. Hosť ale neznamená kamoš.

Keď si tu dlhodobo, tak vrámci komunity v ktorej si, riešia veci podľa nimi zaužívaných postupov. Japonská spoločnosť je stále dosť hierarchická, kde si vždy niekoho senpai alebo kohai, (senior/junior). Podľa toho s tebou jednajú. Tvoj senior sa s tebou väčšinou baví bez zdvorilostných fráz a povie ti na rovinu zač je toho loket. Junior zase naopak. Senpai/kohai ale tiež neznamená kamoš.

Japonec väčšinou považuje za svojho kamoša (s ktorým sa môže otvorene baviť o súkromných veciach) niekoho, s kým spolu študoval, alebo prežil spolu v mladosti nejaké obdobie. V dospelosti už hlboké vzťahy veľmi nenadväzujú.
Vrámci „scény“ sú vzťahy menej tradičné a viac ako na západe. Stále sa v nich ale tá japonskosť nezaprie.

Pome do bulváru. Frustrácia z prehratej vojny sa prejaví na mužoch nasledujúcich generácií. A sex je na to dobrý ventil. Ak tvoj dedo v máji roku 1940 mašíroval pod Eiffelovkou a v štyridsiatom piatom dvíhal ruky nad hlavu, je dosť možné, že za život chytíš na hruď hovno či dve od ochotnej fräulein. Ku mne sa dostali historky od modeliek, ktoré kvôli práci žili v Japonsku. Kamoška si všimla pána, ktorý sa okolo nej už niekoľkýkrát premával na bicykli. Keroval iba ľavačkou. Pravačkou usilovne pohonieval. Ďalšia si kupovala lístky na metro, zrazu niečo ju šteklilo na kotníkoch. Boli to vlasy týpka, čo si ľahol na zem, aby jej videl pod sukňu. Iná sa zobudila nadránom a v tmavej miestnosti v intervaloch poblikávala fajčená cigareta. Keď začala kričať ako zmyslov zbavená, chlapík v bielych rukaviciach (asi taxikár) v sekunde vystrelil z kresla a pelášil von z bytu. Je v Japonsku (pre nás bizarná) sexualita prítomná verejne? Ja som videl tony hentai komixov v nonstop obchodoch (decentne zapáskovaných proti otvoreniu), nakukol som do obchodu Condomania na Omotesandō. Inak, keďže som ale dobrý slovenský katoľík a nebehám nadržaný po Kabukichō, tieto veci ma obišli. Ako peknú cudzinku si ťa ale evidentne nájdu samy. Tvoje dojmy?

Nemyslím si že to má spoločné niečo s prehratou vojnou, keď sa pozrieš do histórie, zmienky o voľnejšej sexualite sa nájdu aj v minulých storočiach. „Samuraji“ často praktikovali sex s oboma pohlaviami, dokonca v niektorých obdobiach sa v ich kruhoch považoval sex so ženou za niečo podradné. V japonských verejných kúpeľoch sa tiež podľa dobových záznamov praktikovalo kadečo. Tieto kúpele sú oddelené pre mužov a ženy až od príchodu Commodore Perry-ho v 1853, kedy Perry ako katolík bol vraj zhrozený nad „mravmi Japoncov“, hehe.
Nie som žiadny odborník na Japonskú sexualitu, v bordeli som tu nikdy nebol. Ale podľa mojho pozorovania v súčasnosti sa tu sex považuje viac za zábavu, než je tomu na Slovensku. Napríklad sa často stretávam s tým, že pokiaľ si v rodine muž plní svoje povinnosti typu trávenia času s deťmi, zarábaniu, pomoci v domácnosti atď., je jeho vec s kým má sex. Pokiaľ to robí tak, aby o tom nevedeli ostatní, tak to jeho manželka nerieši. Možno je aj rada, Japonky často po tom ako majú deti nemajú o sex veľký záujem.

Celkovo vo veľa ázijských krajinách je sex voľnejší ako v Európe. Myslím si že to súvisí s náboženstvom. Napríklad v  Japonskej mytológii Kojiki je sex spomínaný dosť často, bohovia sa „pária“ medzi sebou a rodia sa ďalší. Aj v súčasnosti sú šintoistické chrámy, ktoré oslavujú sexualitu. Ak neveríte, pozerajte. Moja manželka spravila video. A ani v našich (alebo vašich?) končinách to nebolo vždy tak, ako dnes. Svätopluk mal vraj hneď niekoľko manželiek, za čo ho Metod ako vierozvestca vraj kritizoval.

Čo bol impulz, aby si začal točiť SumoBoss videá o Japonsku?

Nebolo to len tak zničoho nič, videá som už predtým robil. Asi taký prvý pokus s videom, čo som spravil, bol akože klip k S.I.K.A. turné. Bola to iba animácia z fotiek spravená vo Flashi s nejakým ich songom. Bolo to niekedy v roku 2003. Vtedy som robil s kamarátom Zolom aj prvé ozajstné video. Bol to školský projekt pre predmet Videotvorba – dokument o bratislavskom noiserovi RBNX. Niekedy v tej dobe som sa potom dostal k použitej 8mm kamere a začal som točiť všetko možné, hlavne veci okolo kapiel. Pamätám si na talianskych noiserov OVO, krastový Beton, strihal som aj klip Rozporu. Keď som v 2005tom odišiel zo Slovenska, prišiel som tým aj o kameru. Dosť som ale fotil a v 2012tom som upgradol na Nikon D7000, s ktorým sa dá robiť aj video. Tak som si povedal, že keď už tú možnosť znova mám, tak niečo spravím. Najprv iba také „reporty“ z cestovania pre rodinu a kamarátov, potom japonská kapela Animals. A nejako sme so ženou začali robiť videá o Japonsku. Ja som ale nemal moc času, tak to väčšinou strihala ona. Do 2015teho sme spravili okolo 50 krátkych „lo-fi“ videí, bez hovoreného slova, iba s titulkami.
V 2015tom som bol v lete po dlhšej dobe na Slovensku a vždy, keď som sa s niekým stretol, debata sa točila okolo života v Japonsku. Všetci sa v podstate pýtali tie isté otázky. Aké je byť cudzincom v Japonsku, jedlo, kultúra, cestovanie…

Zdalo sa mi, že ľudia majú o Japonsko väčší záujem ako predtým a že postupne zisťujú, že japonská kultúra je kůl a jedlá sú výborné. Povedal som si, že keby bol čas, bolo by dobré spraviť na tieto témy sériu lepších videí po Slovensky. No a keď som sa vrátil do Japonska, mal som práve málo práce. Tak som sa do toho pustil. Každý týždeň zverejňujem minimálne jedno video. Postupne sa to rozrastá a vznikajú aj ďalšie série, nedávno som robil videá s kapelami 7 Minut Strachu, Deche-Charge, Final Exit… Videá som na YT rozdelil na playlisty ako Cestovanie, Subkultúry, Recepty… aby sa v tom dalo orientovať.

Vrátil by si sa niekedy v budúcnosti žiť na Slovensko?

Ja aj hej, aj keď to nemám práve teraz v pláne. Samozrejme záleži kde a za akých podmienok. Keby som si mohol vybrať, tak určite radšej na vidieku ako v meste. Meine frau ale je iného názoru, tá je najradšej v Japonsku. A okrem toho teraz máme aj dcéru, ktorej je určite lepšie tu ako na Slovensku, kde by bola „imigrantka“, takže je rozhodnuté…

Keď hovoríme o migrácii. Japonsko je etnicky dosť čisto „japonské“ (98,5 %). Je to len geografiou? Ako ľahké/ťažké je stať sa Japoncom „na papieri“?

Jasné, okrem toho že Japonsko je ostrovom, určite na to malo veľký vplyv aj to, že Japonsko bolo až do 19teho storočia „izolované“. Vstup cudzincom a zahraničné cesty Japoncom boli zakázané pod trestom smrti, až na niektoré výnimky. V dnešnej dobe je tu najviac cudzincov pôvodom z Ázie (Čína, Kórea) alebo z Južnej Ameriky (Brazília, Peru). Tiež je tu veľa ľudí s Japonským občianstvom pôvodom z Číny, alebo Kórei, ktoré Japonsko obsadilo cez Druhú svetovú vojnu. Juhoameričania, ktorí tu žijú, majú zase často predkov z Japonska. Viď mená ako môj známy Eduardo Fujita. Okrem týchto prípadov sem iní cudzinci „natrvalo“ väčšinou prídu na partnerské víza (partner je Japonec).

Stať sa Japoncom na papieri sa v dnešnej dobe dá ľahšie než pred pár desaťročiami. Treba k tomu ale stále čas a kopec papierovačiek. Osobne zatiaľ nevidím dôvod, prečo by som sa chcel stať Japoncom. Jedine keby som niečo spravil, tak by som mal výhodu, že ma nemôžu deportovať, ale išiel by som sedieť v Japonsku. Mohol by som ešte aj voliť, ale to som nikdy neabsolvoval ani ako Slovák, takže to mi chýbať asi nebude. Čo sa týka utečencov, momentálne miera úspešnosti akceptovania žiadosti o azyl je 0,2 %. Utečenci sú vraj preverovaní, či sú naozaj vo svojej krajine prenasledovaní, či im tam hrozí smrť. Okrem toho musia byť schopní existovať rok alebo aj viac v provizórnych podmienkach, kým azyl dostanú.

Rozhovor dokončujeme v januári. Ako ste s rodinou sviatkovali? Mixujete zvyky oboch kultúr? Oslavujete narodky Cisára Akihita (23. 12.), alebo Ježiška? Kto nosí malej darčeky? Počul som, že vďaka šikovnému marketingu KFC dnes chodia Japonci na „Christmas Chicken“. Ako je to u vás?

Vianoce sme začali oslavovať iba nedávno kvôli našej dcére. Dovtedy sme nemali ani výzdobu. Teraz sme už mali aj plastovú jedličku. Ja som varil kapustnicu a piekol bratislavské rožky. Aj kvôli malej. Nakoniec si to iba dala do úst, striaslo ju a hneď to vyplula. Narodeniny cisára neoslavujeme, ale štátny sviatok padne dobre, hehe. Malej tento rok priniesli darčeky starí rodičia. Neprotestoval by som ale, ak by to nabudúce bol Ježiško alebo Martin Hades. Vianoce sú inak v Japonsku pracovný deň a zaviedli ich tu hlavne obchodníci. Ako si spomínal KFC napríklad. Japonci majú o tomto sviatku takú hmlistú predstavu, ovplyvnenú hlavne americkou kultúrou. Oslavujú ho hlavne v rodinách s malými deťmi a tiež z nejakého dôvodu ako romantický sviatok zamilovaných párikov. Jedia grilované kurence, väčšinou z nejakého fast-foodu ako KFC a nesmiem zabudnúť ani na šľahačkovú tortu s jahodami, ktorá je tu tiež symbolom tohto obdobia v roku. Počul som, že si obchodníci pochvaľovali, že tento rok už sú na Vianoce väčšie tržby než na Valentína.

DSC_1810

Ok. Skončíme. Dík za trpezlivosť. Pozdrav koho chceš a daj linky na zaujímavé veci z Japonska.

Díky moc, Hade, za podporu. Arigatou ne! Nech ti to šlape s kapelami a penááze nech sa sypú z grafiky.

Nejaké linky som už dával v predošlých odpovediach. Pridám ešte link na našu stránku, kde je ďalšie info o Japonsku, recepty, cestovanie a podobné záležitosti. A povinne aj link na The Spymaker, čo je miestna kapela, na živo úplna pecka. Pre tých, čo majú radi ska odporúčam z JaponSKA tiež: The Determinations, The Ska Flames, Doberan, Oi-Skall Mates, Ore Ska Band, Skaff-Links, The Oldtones a samozrejme „skapara“ a.k.a. Tokyo Ska Paradise Orchestra.

Zdravím teda Riša B., ktorý mi dáva nekompromisnú kritiku na moje videá a tiež cenné rady a nápady. Keď sme už pri tom tak aj jeho brata Zola a ostatných „kritikov“, vďaka ktorým sú tie videá oveľa lepšie ako predtým!

Share on FacebookTweet about this on TwitterShare on Google+Pin on PinterestEmail this to someone

O autorovi

Sporadický autor, lenivec a zlý priateľ.

2 komentáře

  1. Balki 28/01/2016 at 13:37

    Huste jak rit. Neviem ci som necital dost pozrone ale nedocital som sa, v akom meste vlastne tipec je.

  2. Martin Hades 28/01/2016 at 23:47

    Žije v Nagoyi.