Kids and Heroes
Dimenzia X: Buď si punkáč alebo nie. Nie je to o výzore, ale o tom, ako človek veci cíti, ako vidí svet
Palo Z. 18/12/2019 Rozhovory

Dimenzia X. Slovenská punková kapela, ktorá chce niečo povedať každým slovom a textom. Kapela nemá problém vyjadrovať sa k aktuálnym spoločenským problémom. Ich koncerty sú vždy plné energie a pripomínajú trocha koncerty legendárnej Davovej psychózy. Čo si myslia o spojení politika a hudba, o fašizme, punku?

 

Začnime pekne od začiatku. Čo znamená Dimenzia X?

Boris: Keď sme mali hrať prvý koncert, ešte sme nemali názov. Narýchlo sme sa rozhodli pre “unikátny stück” Spermie, ale zodpovedná pracovníčka kultúrneho strediska na Vajnorskej v Bratislave nenašla pre to pochopenie. Boli sme nútení použiť názov: Pivná explózia, ale už vtedy sme si povedali, že to chce niečo normálne. Na jednej zo skúšok prišiel brat nášho basgitaristu s nápadom, že čo takto dimenzia x. Fanúšikovia Ninja korytnačiek ho určite poznajú, je to názov sféry zla z toho seriálu.

Boris, ty si nedávno prešiel v kapele z bicích k mikrofónu. Ako vznikla táto zmena?

Boris: To, že som začal za bicími spievať, bola vlastne z núdze cnosť. Keď odišiel bývalý gitarista Vlado (dnes Iné kafe), ktorý aj spieval a prišiel do kapely Lubo, spevový part bolo treba nejako vyriešiť. Tak som to zobral ja. Žiaľ, problém sa neskôr ukázal napríklad v tom, že keď bubeník spieva, tak sa veľmi ťažko nazvučuje. Veľa ľudí sa nám sťažovalo, že spev nebolo počuť a navyše sme cítili, že chýbal bezprostredný kontakt kapely s ľuďmi. Nehovoriac o tom, že lapajúc po dychu medzi skladbami, nebolo možné povedať viac ako “vďaka – ďalšia skladba je…”. Keďže sme názorová kapela, ktorá chce niečo povedať každým slovom a textom, tak sme sa to po zrelej úvahe a takmer 20 rokoch rozhodli vyriešiť a vstal som od bicích a začal len spievať.

Mišo: Ja len doplním, že keď chalani zháňali niekoho, kto to zoberie za bicími namiesto Borisa, úplnou náhodou sme sa stretli keď som maľoval svoje staré dvere na skúšobni na garážach. Kamarát Oliver im povedal, nech ma vyskúšajú.

Boris: A nebolo o čom… veľká, ale šťastná náhoda a veríme, že osud.

Keď si povedal, že ste kapela s názorom, ktorá chce niečo povedať. Aký je váš názor na spojenie politika a hudba?

Boris: Podľa mňa je to, čo robíme, skôr o ľuďoch a spoločnosti. My politiku samotnú veľmi neriešime, skôr sa snažíme reagovať na tie spoločenské témy, do ktorých patrí aj politika. Myslím, že všetko, čo v ľuďoch je, je následne aj v politike, či už je to xenofóbia, rasizmus, neonacizmus, ale aj iné problémy. Všetko sa to rodí najskôr v ľuďoch. Politika umožňuje len vyplávanie tých vnútorných pocitov, ktoré spoločnosť má, na povrch. Politici na tie pocity veľakrát len brnknú a postavia si na tom svoju kampaň. Ľudia sú často apatickí alebo radi riešia veci veľmi jednoducho, čo sa potom zobrazuje aj v ich postojoch. Je to politikmi zneužiteľné, a to sa aj deje a podporu získavajú nezdravé myšlienky. My sa snažíme v našich piesňach nastavovať zrkadlo spoločnosti a tým, samozrejme, aj sebe.

Ako si spomenul ten neonacizmus a rasizmus, tak spomeniem váš song Hitlerove deti. Počas vášho koncertu v Novom meste si počas neho citoval odsúdeného slovenského neonacistu. Čo si myslíte o tom, že pravicový extremizmus, fašizmus a rasizmus ľudia viac a viac podporujú?

Boris: Je to často o tom, že ľudia radi prijímajú jednoduché riešenia. Zoberme si, že tie citované a im podobné myšlienky mali pred 10-15 rokmi podporu len pár ľudí – smiali sme sa na tom a teraz zisťujeme, že tieto myšlienky majú mnohokrát skoro celospoločenskú podporu a to je smutné. Ľudia často uveria vodcom a ich nochsledom, ktorí prezentujú jednoduché riešenia. Tak to bolo aj pri nástupe Hitlera v Nemecku. Nedávno som na jednom antifa portáli videl peknú myšlienku: ak niekto začína vetu slovami “nie som rasista, ale…”, tak sa už nemusí unúvať s vysvetľovaním ďalej. Toto je podla mňa presne o tom, že ľudia neveria cudzím/inakým, ľudom napríklad s inou farbou pleti, vyznaním alebo orientáciou a preto ako príčinu svojich problémov nachádzajú práve v inak vyzerajúcich alebo zmýšľajúcich. Najlepším tmelom skupiny ľudí je totiž vždy spoločný nepriateľ. A vďaka tejto falošnej jednote táto skupina ľudí so spoločným nepriateľom už neodškriepiteľne vie, kto môže za to, že majú menej na tanieri alebo menší plat alebo že prišli o prácu. A dnešné komunikačné možnosti a sociálne siete vedia šíreniu podobných myšlienok napomôcť… Goebbels by mal z tejto doby a nevídaných možností neskutočnú radosť.

Mišo: Dnes je mať takéto názory akoby trendy. Aj veľa známych, o ktorých by si to v živote nepovedal, sa takto zrazu vyjadrí na sociálnej sieti. Tam ľudia často nečítajú celé články, ale iba veľké slogany a nadpisy. A často je to o tom, že ten nadpis chce len šokovať a nie je úplne pravdivý. Sociálne siete priniesli veľa dobrého, ale aj veľa zlého.

Dá sa podla vás tento problém nejako vyriešiť?

Mišo: My sa to snažíme cez našu hudbu, kedže predsa len je tam nejaký odkaz k poslucháčom. Snažiť sa rozprávať s ľuďmi. Hlavne treba byť kritický. A treba sa vzdelávať.

Boris: Je to vždy o tom človeku, ako je nastavený. Ak sa raz prenastaví a začne byť kritický, tak tam šanca je. Možno je správna aj cesta chodiť a vysvetľovať, že myšlienky ako xenofóbia, rasizmus atď. sú nebezpečné. Inak sa to môže dostať do bodu, ako kedysi v Nemecku, že sa to už nebude dať zastaviť. Pred asi rokom som videl dokument, kde jeden nemecký vojnový zločinec povedal: “históriu nemôžete čítať odzadu”. A s tým súhlasím, lebo problém treba riešiť, kým je v zárodku. Lebo potom sa k nezdravým a chorým myšlienkam môže pridať viac a viac ľudí. Podobné je to pri davovej psychóze napr. pri futbalových výtržnostiach, keď to začne jedným hodeným pohárom a skandovaním burcujúcich pokrikov a skončí to výtržnosťami v meste a zranenými osobami. Treba tomu stavať hranice, vysvetľovať, čo je správne a čo nie a hlavne sa nesmie generalizovať – nič nie je čiernobiele. Jednoducho tu chýba diskusia.

Lubo: Tak stále je tam šanca, že stačí len počkať na zmenu. Zmeny chodia pravidelne, ľudia sú možno otvorení len im treba ukázať, čo je zlé a možno si to začnú všímať. Aj keď je rovnako šanca, že sa to zvrhne ako pred vojnou.

Boris: My podobné témy budeme prinášať aj v skladbách, ktoré predstavíme na novom albume, ktorý veríme, uzrie svetlo sveta budúci rok. Jedenásť rokov po druhom albume, ktorý prišiel jedenásť rokov po tom prvom, ale aj iné témy ako domáce násilie, ekológia, pravda a spravodlivosť… máme toho na srdci a na jazyku po tých rokoch veľa.

Teraz prejdime k ďalšej téme. Čo pre vás znamená punk?

Boris: Hej, súhlasím, že zmeniť tému bude lepšie. Punk je podľa mňa jedna z mála subkultúr, ktorá reaguje na dobu a spoločnosť okolo seba. Punk je forma revolty, neviazaného umeleckého vzdoru. Nie je to konformný stredný prúd. Punk žije tou dobou, ktorú reflektuje – punk je jeden z mála štýlov, kde človek môže vyjadriť seba samého.

Lubo: Punk je pre mňa názor, vyjadrenie svojho postoju.

Mišo: Súhlasím s chalanmi. Často ľudia hovoria že ,,ja som bol tiež punkáč”, ale punk nie je časovo vyhradený podľa mňa. Buď človek je punkáč alebo nie, nie je to o výzore, ale o tom, ako človek veci cíti, ako vidí svet.

A na záver, ako ste sa dostali k hudbe?

Lubo: No, ja som sa dostal k hudbe tak, že som mal dlhé dni na internáte a mal som gitaru. A už to potom išlo, zistil som, že je to čarovný nástroj. Keby som nehral na gitare, tak hrám určite na niečom inom, lebo pre mňa je hudba veľmi zaujímavé médium a dodnes objavujem jej možnosti. Mišo: My sme napríklad s partiou dohadovali, že dáme dokopy kapelu a nakoniec z toho nič nebolo. A potom som sa až v dvadsiatich rozhodol kúpiť bicie a dnes trochu ľutujem, že to nebolo skôr…

Boris: U nás to bolo tak, že sme s Rasťom spolu chodili na tú istú základnú školu a dali sme sa dokopy s bratom jeho spolužiaka, Vladom. A veľmi sme chceli hrať, aj keď sme ešte nemali nástroje. Mali sme skrátka strašnú chuť niečo tvoriť. Kedže bol začiatok 90tych rokov a koniec režimu, ktorý tu dovtedy bol, tak som bol pomaly 3-4 krát za týždeň na koncerte, lebo sa zrazu stále niečo dialo. Dokonca aj sám som chodil, kedže tak na mňa hudba a celková atmosféra pôsobila. Tak nejako sme to vtedy cítili asi všetci traja a určite aj tí, ktorí v začiatkoch do kapely prichádzali a neskôr z nej odchádzali… a začali sme tvoriť.

O autorovi

Slovenská spojka . kontakt : pavolzavodsky95@gmail.com

Diskuze

  • Facebook(0)
WP Twitter Auto Publish Powered By : XYZScripts.com